14 júna 2017

U Platana si nalievame čistého vína pretože víno v kaviarni je cool

Ako povedal televízny expert na lupus liečbu záhadných ochorení, každý klame. Musí to tak byť alebo ide o zbytočný ľudský neduh? Po zhliadnutí pár epizód televíznej show The Moment of Truth” alebo v českom prevedení „Nic než pravda“, som ostal na pochybách.

Uvediem Ťa do obrazu. V spomínanej televíznej show človeka pripoja na detektor lži a spýtajú sa ho 51 otázok, z ktorých 21 vyberú pre jeho účinkovanie v relácii. Ide o veľmi osobné otázky, ktoré často človeku môžu zničiť manželstvo/rodinné vzťahy a priateľstvá. Za pravdivé odpovede pred blízkou rodinou a priateľmi, ktorí tam sedia, dostáva súťažiaci peniaze.


Hoci si uvedomujem, že celá show môže byť podvrh, otázka stále ostáva. Ak by od zajtra každý musel byť absolútne úprimný, koľko manželstiev, vzťahov a priateľstiev by vydržalo? Myslím si, že mizivé množstvo.

Tým, že nám málokto povie veci, ktoré nechceme počuť a radšej nám ich zatají sa ocitáme v pomyselnej bubline mimo realitu. Často sa bránime hocičomu čo by ju mohlo narušiť. Aj za cenu odstraňovania ľudí z našich životov.





Bohužiaľ nie sme dokonalí. Robíme chyby. Veci, ktoré potom ľutujeme. Veci ktorými ubližujeme ostatným. Zamieňame cit a ľudskosť za profit. A pred blízkymi to radšej zamlčíme.



Vieš, ja som sám, dávno iný než som býval.
Snáď pochopíš, že veci zlé pred tebou skrývam.

Prečo tajíme takéto veci? Možno je to kvôli hanbe. Možno nám na nich záleží a nechceme im ublížiť. A možno ide o sebectvo a záchranu vlastnej kože. Pre toto existuje aj iný názov, a síce pud sebazáchovy. Čím viac toho o sebe človek prezradí ostatným, tým zraniteľnejším sa stáva. A čím menej ľudia lovia zvieratá, tým viac sa lovia navzájom. To je celkom racionálny dôvod na klamstvá a tajnostkárstvo nie?





Bol by som veľmi rád keby existovali audio záznamy pracovných pohovorov a niekto by spravil štúdiu, v ktorej by sa spočítali klamstvá v nich. Nehovoriac o psami zjedených domácich úlohách, dopravných zápchach spôsobujúcich meškanie do práce a ďalších drobnostiach.

Pár – dvaja ľudia kráčajúci spolu po ulici snažiaci sa spomenuť si na všetky veci, o ktorých si musia navzájom klamať.“- Dylan Moran
Klameme vo všetkých oblastiach života. Vedeli by sme fungovať bez toho? V utópii, kde ľudia nerobia zlé veci a nie sú sebeckí, áno. V realite, nie. Ako ľuďom nám ostáva len sa nad takými vecami príliš nezamýšľať a dôverovať ľuďom, ktorí nám za to stoja. A samozrejme využívať výhody tejto zabehnutej mašinérie.

10 komentárov:

  1. Perfektní pozkoušková úvaha. Tam lžeme taky, žejo.
    Podle mě říkat celý pravdy, prostě úplně všechno, to není správný. Upřímnost jako taková je mocná věc, ale každým detailem můžeme lidem ublížit, i když už třeba nic neznamenaj. Dívala jsem se na ten pořád s blondýnou, co se nechutně vybodovala. Podle mě si takový člověk, tenmažel, je moc dobře vědom toho, koho si bere. Je nepříjemný, že to z něj udělá blbce v televizi, ale jsem si skoro jisná, že minimálně tuší, co si vzal za holku. A vzal si ji i s tím, protože věří, že ho má ráda. A asi má - proč ne :)
    A poslední otázka byla nechutná. Nejde na to odpovědět, protože sami tu odpověď neznáme.
    Moc hezký psaní, takový srdečný. Tak hezkej den...mám u tebe vždycky chuť na kafe....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je zaujímavá úvaha inak s tým, že on aspoň tuší čo má doma. Otázne je koľko toho človek chce znášať dobrovoľne. Tvojej teórii ale nasvedčuje aj to, že sa potom relatívne normálne správal keď šla k nim :-)

      To ma teší, že áš u mňa chuť na kávu :D Veď to je účel kaviarne :-D

      Odstrániť
  2. klamstvo je vsade okolo nas, podla mna sme si uz tak zvykli, ze keby zo dna na den vsetci zacali hovorit iba pravdu, tak by sa cela spolocnost zrutila. niekedy treba klamat preto, aby bol clovek slusny alebo iba trochu zaobalit pravdu do krajsej podoby, ale to je zas skor vec prejavu. ja si napriklad castokrat uz ani neuvedomujem, ci hovorim pravdu alebo nie, pretoze som na nejaky typ lzi uz tak zvyknuta, ze ju stale opakujem. alebo ked pride nejaka trapna otazka, tak zaklamem, aj ked si potom uvedomim, ze ved tomu cloveku predsa verim, tak preco som mu povedala klamstvo? aj ked sa zda byt iba male, moze sa potiahnut dalej a uz sa z neho nevyhrabem. niekedy nieco poviem a hned si uvedomim, ze to bola loz, taka uplne automaticka, ze ju skor vyslovim, ako vobec poriadne porozmyslam nad tym, co by som chcela na danu otazku v danej situacii odpovedat.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ako sa hovorí, opakovaná lož sa často stáva pravdou. Myslím, že tie automatické, ktoré spomínaš sú toho jasným príkladom :-)

      Odstrániť
  3. Ono je těžké odolat, když víš, že občas je drobná lež jednodušší a společensky přijatelnější možnost. Podstatné ale je najít hranici, za kterou nejdu - třeba vědět, že nechci a nebudu lhát partnerovi, ani kdyby se celý svět stavěl na hlavu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hranica sa občas možno zmaže aj sama a treba ju potom prekresliť :-D Nehovorím, že je to pravidlo, len taký postreh k tomu možno. Pekná zásada, mám to veľmi podobne ako Ty. Partnerovi proste nie. ^^

      Odstrániť
  4. Na lži stojí celá ľudská spoločnosť. Všetci sa správame v zásade uniformne, spoločensky, napriek tomu, že ľudia sú neuveriteľne rozdielni. Usmievame sa iba na ľudí, ktorých máme radi? Vulgárne sa vyjadrujeme pred učiteľom/šéfom/rodičom? Chodíme po uliciach nahí? Dávame najavo, kto a čo sa nám páči, aj keď je to spoločensky neprijateľné? Naozaj všetci túžime po monogamii? Naozaj všetci veríme presne v takého Boha, ako je popísaný v Biblii? Naozaj sme všetci tak pekní a vysmiati a máme sa tak radi, ako vyzeráme na fotkách? Naozaj sme takí v pohode, ako vyzeráme na Facebooku, Instagrame, Twitteri? Naozaj sú všetci účastníci pohovorov spoločenskí extroverti?
    Spoločnosť = lož. Teraz bez nejakého citového podfarbenia, konštatujem fakt. Čo z toho je dobre, a čo by sa mohlo zmeniť, to je na dlhšiu diskusiu. Napríklad ja, tým že sa odlišujem prakticky vo všetkom mysliteľnom aj nemysliteľnom od majoritnej spoločnosti, som v lži zrodený a bez lži 24/7 by bola moja existencia v spoločnosti nemysliteľná. Svet chce byť klamaný, tak ho klamme. Neviem si však predstaviť, že by som klamal sám seba. Je to pre mňa nemysliteľné. Aj keď by mi to mohlo dosť pomôcť. Tak ako všetkým slabým, neschopným, škaredým, starým, závislým, nesamostatným, ublíženým... atď. atď. Nebyť sebaklamu, ľudstvo už neexistuje. Takže sa klamte ľudia, zo mňa si príklad neberte.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čo ja viem, podľa mňa by si klamať nemal nikto. Príde mi nelogické aby niekto neuniesol pravdu sám o sebe :-D VeĎ čo zvládneš spraviť na to musíš mať žalúdok. Aj keď je možné, že napriek množstvu introspekcie, ktoré prevádzkujem môžem byť v sebaklame :-P Niektoré otázky čo si položil v úvode sú zaujímavé. Veľmi sa mi páčila časť so sociálnymi sieťami. Tam je krásne vidieť ako si ľudia vytvárajú také fasády. :-) Možno sa mi z toho dokonca zrodí nejaký námet :-) Díky.

      Odstrániť
    2. O tom si potom rád prečítam:) Mňa najviac fascinuje, ako nenápadne sa to už otočilo. Dnes už realita slúži na to, aby sme v nej zdieľali, kto si akú fotku vystavil vo virtuále. Takisto dovolenky či výlety slúžia na to, aby si ľudia urobili kvalitné selfie na svoje profily. V podstate všetky znaky, primárne aj sekundárne, svedčia o tom, že primárna realita je už dávno tá virtuálna.
      A čo sa týka toho sebaklamu. No, ešte tu máme futbal a drogy (rozumej chlieb a hry). Vďaka bohu za tieto rozptýlenia, pretože potom 99% svojho voľného času nemusíme premýšľať, ako na tom vlastne sme.

      Odstrániť
    3. Mňa nejak chlieb a hry neberú :-D Ja rozmýšľam nad tým ako na tom som v jednom kuse. Zatiaľ žijem. Jo, je fascinujúce ako každý má potrebu všetko natáčať a fotiť :-D Na koncerte potom nevidíš z oficiálneho záznamu dav ľudí čo sa baví, ale dav ľudí čo sa snaží udržať telefón bez trasenia rúk :-D

      Odstrániť